Vyberte stranu

Ako by to mohlo fungovať a na čo by to mohlo byť dobré, to sú až druhotné otázky. Najskôr niekoho muselo napadnúť počítače prepojiť. Kupodivu to nebol programátor, ale psychológ. Bolo to len pár rokov po vydaní opusu magnum Isaaca Asimova o Nadácii. Predstava galaktickej ríše z tejto trilógie sa vďaka tomu stala bežnou súčasťou vtedajšej kultúry. Skrátka raz, až budeme iba o trošinku mocnejší a múdrejší, tak tu Galaxiu jednoducho poľudštíme. Nemožno sa teda čudovať, že akonáhle sa sformoval nápad na zriadenie veľkej celosvetovej počítačovej siete, ihneď bola ironicky nazvaná galaktickou. Ešte nebol natiahnutý prvý kábel a už sa v predstavách tvorcov sieť klenula k nebesiam.

Sieť Intergalaktická!

Každý vynález, pred tým, než je detailne rozpracovaný, rozkreslený a prepočítaný, musí byť vymyslený. Avšak ešte pred tým vymýšľaním treba niečoho navyše – trošky inšpirácie, invencie, vízie budúcnosti, pochopenie najbližších potrieb. Bez niečoho takého veľmi reálne hrozí, že tá práve novo vymyslená vec bude úplne k ničomu – čiže sa do nejakého vymýšľania ani nikto nepustí.

Začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy myšlienka celosvetovej počítačovej siete uzrela svetlo sveta, nebolo zďaleka tak evidentné a jednoznačne postrehnuteľné, že by prepojenie počítačov mohlo niečo priniesť. Prečo? Predstavme si veľa rôznych obrovitých krabíc, pospájaných drôtmi. Každý počítač je v istom zmysle unikátom, na každom sú iné periférie, systémy si programátori upravujú po svojom, dáta sú prístupné len vtedy, ak nasadíte magnetickú pásku do čítačky a do počítača ju nahráte.

Prečo preboha by sa také kolosy vlastne mali prepájať? Predstava, že by každému na pracovnom stole trónila malá krabička, sa vtedy zdala úplne nereálna. Na čo by normálny človek mal počítač potrebovať?

Napriek tomu v roku 1960 predstavil JCR Licklider v článku „Symbióza medzi človekom a počítačom“ svoju víziu modernej výpočtovej techniky. Bola neobyčajne presná, a ak by sme si jeho myšlienky dnes prečítali, pripadalo by nám to normálne a pochopiteľné. Písal o jednoduchých počítačoch s grafickým prostredím, ovládaným nie klávesnicou, ale pomocou klikania priamo na obrazovku. Písal o digitálnych knižniciach, elektronických obchodoch, online bankovníctve, zdieľania súborov. Písal … no, jasne, bola to pochopiteľne v jeho dobe naprostá sci-fi.

JCR Licklider si vedel predstaviť možnosti dnešného internetu už pred päťdesiatimi rokmi.

JCR Licklider si vedel predstaviť možnosti dnešného internetu už pred päťdesiatimi rokmi.

O pár rokov neskôr v ďalších článkoch nazýval svoju víziu intergalaktickou počítačovou sieťou, čo nepôsobilo práve seriózne. Javilo sa to naopak ako rekvizita pre nejaké Šestákové romány. Takto jeho články asi vnímali zkostnatelejší kolegovia, ktorí oboma nohami ostávali pevne na zemi. Pritom, paradoxne, práve v tých rokoch sa priblížili prvé čriepky objavov a inovácií, ktoré viedli k budúcej sieti sietí. Je potrebné zdôrazniť, že sám Licklider nebol vynálezca, ale inšpirátor. Avšak presne to doba potrebovala. Vynálezcov ochotných uskutočňovať Lickliderovy vízie, tých bolo plno.

Na zabezpečenie technologickej budúcnosti

ARPA, neskôr DARPA, bola založená 7. januára 1958 v reakcii na šok, ktorý Američanom spôsobil Sputnik. Fakt, že si niekto na svete dovolil zrealizovať niečo, čo tá najdokonalejšia krajina v tejto i niekoľkých okolitých galaxiách nevie, tento fakt znamenal úplnú bombu a prevrat v americkým mysliach.

Kým Pravda avizovala vypustenie umelej družice len v malom málo významnom odstavci, na Západe sa rozpútala hystéria. V USA sa následne začali pýtať, čo majú urobiť, aby sa niečo také nabudúce neopakovalo. Poradcovia prezidenta Eisenhowera si uvedomili nutnosť väčšieho zapojenia tých „bláznivých vedátorov“ do studenej vojny. Už kedysi dávno v projekte Manhattan všetkým skeptikom dokázali, čo vedia. Každý len trošku rozumný zelený mozog nad nimi vtedy lámal palicu a považoval ten šialený gigantický projekt len ??za vyhadzovanie peňazí. No a tí podivní vedátorskí civilisti bez akejkoľvek poctivej vojenskej disciplíny a rešpektu k autoritám dali dohromady skutočne fakt super zbraň, pomocou ktorej sa USA v prvých rokoch studenej vojny dostali do trháku.

Vynálezy, ktoré vzišli z agentúry DARPA

Vynálezy, ktoré vzišli z agentúry DARPA

Bohužiaľ, Uncle Joe to spoza kremeľských múrov nesledoval nečinne, takže za pár rokov potom vybuchla aj prvá červená atómová bomba, no a čo sa týka bomby termonukleárnej, tam boli Spojené štáty dokonca krajinami zla predstihnuté. To isté sa zrazu zdalo byť jasné aj v raketovom priemysle, keď prvé pípanie z vesmíru prinášal výtvor robotníkov, roľníkov a možno aj nejakého toho pracujúceho inteligenta. Zdalo sa teda, že by nebolo od veci vytvoriť agentúru, ktorá by podporovala rozsiahle projekty s dlhodobou návratnosťou investícií, o ktoré armáda sama nejavila záujem a súkromné ??firmy na takú srandu nehodlali utrácať peniaze. A tak došlo začiatkom roka 1958 k založeniu Advanced Research Projects Agency a kongres ju obratom priklepol cez pol miliardy dolárov na vedecké aktivity.

Ako ARPA k internetu prišla

[image_options image_id=“3193″ align=“right“ frame=“show“]ARPA[/image_options]Prvý riaditeľ ARPA, Roy Johnson, mal však trochu špecifickú predstavu, akou cestou by sa jeho nové dieťatko malo vydať. Tento päťdesiatdvaročný manažér sa vzdal svojho miesta u General Electric s ročným platom sto šesťdesiatich tisíc dolárov a bol ochotný túto zlatú baňu vymeniť za riadenie novej agentúry s odmenou smiešnych osemnásť tisíc. Takýto entuziazmus sa naozaj hneď tak nevidí.

No a kam tých pol miliardy babiek nasmerovať? Johnson mal jasno – do nových družíc, rakiet či vesmírnych stíhačiek, čo všetko mu evokovalo to správne kolbisko, kde je potrebné sa stretnúť s protivníkom a zmerať si s ním svoje sily. Pekná predstava, že? Áno, lenže v lete 1958 bola založená NASA, prevzala všetok civilný kozmický výskum a navrch aj podstatnú časť prostriedkov. ARPE zostalo nejakých sto päťdesiat miliónov a nikto v úrade naraz nemal jasno, čo by ako mali teda robiť. Bez vesmíru sa stratil ten jednoduchý cieľ.

Idea, že sa agentúra namiesto riešenia konkrétnych vesmírnych cieľov bude sústrediť skôr na základný výskum bez krátkodobého praktického zamerania, túto ideu sa podarilo zrealizovať až tretiemu riaditeľovi tejto agentúry, Jack P. Ruinovi. Tento prvý vedec v jej čele sa konečne oslobodil od závislosti na armáde a bol ochotný sa pustiť do projektov, ktoré aspoň na prvý pohľad nemali s obranou krajiny nič spoločné. Vďaka jeho kontaktom a vedeckej reputácii sa výrazne zvýšila prestíž agentúry, ochota vedcov s ňou spolupracovať a predovšetkým záujem kongresu patrične prisypať do koryta.

Jack P. ruín - šéf agentúry ARPA v rokoch 1961-63 (Zdroj: DARPA)

Jack P. ruín – šéf agentúry ARPA v rokoch 1961-63

Ruina mal cit na vhodných ľudí a vďaka ním vybraným spolupracovníkom zažila ARPA najdôležitejšie chvíle svojej existencie. S jej podporou vznikol operačný systém Multics, ktorý veľmi zásadným spôsobom inšpiroval neskoršie Unix, no a nemožno zabúdať na peniaze tejto agentúry, ktoré významne pomohli Douglas Engelbart v jeho práci na vývoji systému NLS a s ním spojenej počítačovej myši. Tým zásadným, vďaka jeho invencii a ťahu na bránu nakoniec vznikol Internet, posledný zo slávnych výdobytkov ARPy zlatých šesťdesiatych rokov, bol spomínaný J.C.R. Licklider.