Page 82 - ZOO vs 2009

Odborné príspevky Zoologická záhrada Bojnice
Výročná správa 2009 The Annual Report

Kiran - mláďa roka 2009

Mgr. Zuzana Mihálovová

V prvej polovici roku 2009 sme v pavilóne opíc očakávali vzácny prírastok, ktorý mal byť vyvrcho-
lením spojenia orangutanov bornejských (Pongo pygmaeus pygmaeus) – mladej kolínskej samice Nangy
a zrelého, plne vyvinutého samca Jaga dovezeného zo ZOO Nyiregyháza - Sostó v máji 2008. Keďže ich
párenie prebiehalo niekoľko krát v mesiacoch júl až september 2008, nevedeli sme s úplnou presnosťou
určiť, kedy Nanga svojho prvého potomka porodí.

Graviditu sme si na jeseň 2008 potvrdili trojnásobnými ľudskými tehotenskými testami, ktoré vyšli všetky
pozitívne. Ani v dostupnej literatúre nebola presne stanovená dĺžka gravidity, údaje sa pohybovali v inter-
vale od 230 do 260 dní. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam sme počítali, že by sa mláďa mohlo narodiť
v rozpätí apríl až jún. V tomto čase sme sa pripravovali na všetky prípady a scenáre, ktoré mohli nastať počas
pôrodu, ale aj po ňom. Prvým krokom bolo, že sme začali na noc oddeľovať Jaga od Nangy a s približujúcim
sa termínom sme samca napokon úplne oddelili od samice, aby mala väčší kľud a pohodlie. Dňa 18.mája
2009 Nanga pravdepodobne v skorých ranných hodinách bez problémov a našej pomoci porodila svoje prvé
mláďa. Vedeli sme, že ako prvorodička nemusí reagovať správne, nevedeli sme či sa bude vedieť postarať
o mláďa. V tom čase sme radšej pre verejnosť pavilón uzavreli. V prvý deň vôbec nevedela, ako ma mláďa
nakŕmiť, dokonca ho na hodinu nechala ležať na polici, ale napokon, keď už hrozilo, že spadne, si ho zobrala
späť k sebe. Istý čas ho nosila len na ruke, z úst mu núkala vodu až napokon unavená zostala ležať na polici
a podriemkávala s malým na bruchu. Prvý deň nikto nepozoroval, že by mladý orangutan pil mlieko a tak
vládlo napätie, ktoré sa ťažko vysvetľovalo zvedavým zástupcom médií. Mláďa bolo v poriadku a tak sme sa
rozhodli čakať, ako sa k nemu bude matka správať na druhý deň. Našťastie sa Nanga na druhý deň preja-
vila ako správna matka. Mláďa si pridŕžala pri hrudi a to sa konečne mohlo prvýkrát napiť. Všetkým spadol
kameň zo srdca, hoci sme vedeli, že ešte nemáme vyhraté. Vedeli sme, že v prvých mesiacoch ešte nemajú
mláďatá vyvinutú imunitu a môžu ľahko ochorieť. Rovnako sme vedeli, že Nanga má výbušnú povahu a že ju
môže rozčúliť akákoľvek maličkosť. Ošetrovateľkám sa podarilo už v prvý deň zistiť, že mláďa je samček.
Po pár dňoch od pôrodu sme na skúšku postupne začali do pavilónu púšťať návštevníkov s dozorom. Zo
začiatku to bolo len na pár hodín, aby si matka s mláďaťom zvykla. Postupne sme interval predlžovali. Nanga
na naše prekvapenie prítomnosť návštevníkov vítala a často krát sedávala pri okne a ukazovala im svojho
syna. Koncom mája, keď bolo slnečné, teplé a hlavne bezveterné počasie, sme Nangu začali púšťať už aj
do vonkajšieho výbehu, čo si naplno užívala. Spočiatku malý orangutan väčšinu dňa prespal. Medzi druhým
a tretím mesiacom ešte nedokázal plne koordinovať svoje telo a hlava mu bola stále ťažká. Postupne začal
viac a viac vnímať svet okolo seba a zaujímať sa o svoje okolie. Spočiatku ho zaujímali len veci, ktoré
držala jeho matka, ale časom sa začal naťahovať aj po vzdialenejších veciach. Ako každé malé mláďa, aj
on sa nové veci snažil najprv ochutnať, v čom mu matka najprv bránila. Ako plynuli týždne malý orangutan
zosilnel a koncom augusta už robil malé krôčiky pridŕžajúc sa matky alebo sa okolo nej štvornožky pohy-
boval. V tom období sme spozorovali nástup prvých zúbkov. V septembri sme malému vystrojili krstiny,
stále viac dúfajúc, že to najrizikovejšie obdobie má snáď za sebou. Od krstných rodičov dostal meno Kiran,
čo je v Indonézii chlapčenské meno a v domorodom jazyku znamená v preklade „nádherný lúč svetla“.
V druhej polovici októbra sme Nangu a Kirana prvýkrát spojili s Jagom. Dovtedy ich otec mohol vidieť buď
cez sklo alebo mrežované okienko, cez ktoré ich mohol aj cítiť. Spájanie sme robili zo začiatku len na pár
hodín, aby si Nanga zvykla na novú situáciu. Samozrejme zo začiatku musela všetkým dať najavo, že sa
jej to vôbec nepáči a tak nervózne preliezala z jednej miestnosti do druhej, prskala, kvíkala a pľula. Jago
sa prejavil ako správny gentleman a nechal Nangu nech sa vyzúri, hoci aj za cenu toho, že od nej schytá
zopár šťuchancov. Len si spokojne sadol vedľa spojovacieho šubra a sledoval, čo sa bude diať. Samozrejme
kontroloval aj návštevnícku chodbu, aby mohol prípadným konkurentom alebo nežiadaným osobám (najmä
statným chlapom) dať najavo, že pánom je tu on. To nám, ale sťažovalo situáciu, keď sme ho už chceli
oddeliť od samice. Nechcel sa svojho strategického miesta vzdať a Nanga sa potom rozčuľovala, že nemôže
byť vo svojej obľúbenej miestnosti. Napokon sa ošetrovateľkám podarilo Jaga presvedčiť a naučiť, že sa má
poobede presunúť a uvoľniť najsvetlejšiu miestnosť Nange a Kiranovi. Nanga potom využívala čas na to, aby
sa nerušene nakŕmila a oddýchla si. Čoraz viac a častejšie nechávala malého Kirana samého na okraji den-
ného pelechu, kde mohol skúmať a ochutnávať položené ovocie, fľaše, handry, lano. Raz v novembri malý
Kiran prekvapil ošetrovateľky svojou šikovnosťou a predviedol im, ako sa už vie šplhať po lane. Keď si zlepšil
svoju techniku, nainštalovali sme do výbehu viacej lán, aby sa po nich naučil loziť nielen horizontálne ale aj
vertikálne. V prvý deň zostal z toho množstva lán zaskočený, ale na druhý deň sa už po nich štveral. Dokonca
sa dostal až k mrežovanému stropu a chvíľu na ňom visel. Nanga na neho neustále dávala pozor a ako náhle

82